Mojimi očami

ruined another friendship

2011-05-08T16:31:00.005+02:00

this one is gonna be pretty pathetic. just that i warned you.

few minutes ago, i ruined another friendship, with somebody so dear to me - it almost makes me cry.
It probably started long ago, when i saw the world differently - but couldn't explain clear enough. so i did today - but the damage was already done and i was too late as usual.

i found this lyrics - it's from the fray. it's not proper time for heather nova/eskobar-someone new this time. (oh and i thought i don't need to hide behind the music and lyrics anymore. poor me. )
well, i write this in english, although it would be better just to say it (in slovak). but the probability i would have the chance is too small.

so it is true. you have to pay for every bit of happiness in this life.
very well then.

there you go. the fray.
('cause yes, i know i did go wrong. and i lost a friend. i'll pay more attention next time, i hope.)

Beltine

2011-04-30T23:19:00.000+02:00

To make this short:
HAPPY BELTINE to everybody!

Jeden list

2010-06-21T13:15:00.004+02:00

Ahoj.
Keďže mám pocit že hoci na FB miznú statusy a príspevky, tak narážaš hlavne na mňa - lebo holt to celé s tým Rockym bola moja iniciatíva, tak sa ti tu k tomu vyjadrím, ak dovolíš. Lebo je to príliš dlhé na status a lebo chcem, aby si to prečítalo viac ľudí. Aby potom znovu každý nedostal inú informáciu o tom, čo bolo povedané, napísané a dohodnuté. Lebo transparentnosti je dnes málo a ja nerada počúvam že ohováram. Tak nebudem. Tak ti to poviem otvorene. A neboj, viac toto už riešiť nebudem. Máš pravdu. Je to koniec koncov tvoj pes. Tvoj prístup.

Myslím si že nie je fér ak sa teraz staviaš do pozície toho nahnevaného a ukrivdeného. Toho ktorého tu my teraz systematicky ničíme a ubližujeme mu. Myslím si to preto, lebo:
Včera sme sa dohodli, že o štvrtej prídeme pre psa. Fixne. Nie že nie, dohodli. To že to nevyšlo je jedna vec, ak si to nevedel ovplyvniť, dobre. Ale nie je fér že sme sa o tom dozvedeli tak, že ty ideš na biliard - a povedal si nám to o pol štvtej po tom, ako sme ti volali my. To sa nerobí.
Myslím si to aj preto, lebo to ako sa správaš k svojmu psovi sme si už veľa krát povedali, ale bohužiaľ pes je ešte stále (nielen) na Slovensku považovaný za "vec", takže hoci sa sám nemôže brániť, máš na to právo. Ale to neznamená, že s tým budem súhlasiť, tak ako to že všetci sú ticho a držia "hubu a krok" neznamená, že sklapnem tiež. Asi nie som ten typ.
Myslím si to preto, že mi to jednoducho nedá, keď vidím zviera zablšené, zakliešťené, so schlpenou nevyčesanou srsťou v ktorej má napadané bohvie čo, žijúce celý život vo výbehu 3x3 metre (či koľko) - ktorý mu od výkalov vyčistia raz mesačne. Raz mesačne!, leto-zima v drevenej nezateplenej búde.
Myslím si to preto, lebo som ti nespočetne krát ponúkala, že ho okúpem, odblším, vyberiem mu všetky kliešte, učešem, vezmem opakovane na prechádzky a jehoducho sa ti o toho psa budem starať. Zadarmo. (Ešte aj k tomu veterinárovi. Tiež by som to predsa platila ja.)
Myslím si to preto, lebo celá tvoja práca v tomto spočívala v prevedení psa od konca záhrady (kde je zavretý) k bráne - kde by si nám ho odovzdal.
Myslím si to preto, lebo to že ti to vaši nedovolili mi príde strašne prvoplánové. Veď pokiaľ viem, hovoríž že je to tvoj pes. A ty už nemáš 15 rokov. A vždy si mohol zavolať a presunúť to.
Myslím si to preto, lebo mi je ľúto odniesť zajtra všetky tie veci - ktoré sa ukázali zbytočné - teraz do útulku. (Áno, mám pre neho normálnu kefu na česanie - nie tri storočia starú hrdzavú, s vylámanými zubami a ešte k tomu ani nie na psa. Áno mám šampón proti blchám. Áno, mám pinzetu na kliešte - ale tú si nechám pre naše mačky. A mám dokonca aj nejaké pamlsky pre psy - ale tie dám teraz psovi našej veterinárky - ktorá bola ochotná ho prezrieť ak budeš súhlasiť - Piškotke.) Síce to bol môj nápad a nikto sa mi o to neprosil - preto ti to nevyčítam - no je mi to ľúto. Nie kvôli sebe, kvôli Rockymu.
Myslím si to preto, lebo som myslela, že to uvítaš. Že ti na tom psovi aspoň natoľko záleží, aby si ho požičal raz za čas na pol dňa dakomu, kto sa oňho bude sporadicky takto starať.

Ale hlavne mi je to veľmi, veľmi ľúto preto, lebo som si myslela že ťa viac poznám. Alebo poznala.
Zjavne nie.

ľudia môjho života V.

2009-09-09T23:07:00.003+02:00

Kráčam chodníkom cez lúku až k domu. Ako vždy, zvieratá sú už tu, pes, mačka a tentoraz i kone. Vítajú ma, ako ma vítali vždy doteraz a ako snáď aj vždy budú. Objímam ich za radom, každého jedného. Každému hovorím ako mi chýbali a viem, že i ja im. Tentoraz nejdem priamo do izby, kŕmim mačku i psa, hladkám kone, striedavo držím v náručí staručkú dámu i šantiaceho kamaráta a neviem sa ich nabažiť. Ich, ani tohto domu. Tak veľmi mi to tu chýbalo. Už je to dávno, čo som tu bola naposledy.
Varím čaj - tentoraz škoricový - nech znovu obnovím tú vôňu. Pôčujem nezameniteľné mačacie pradenie a pri nohách cítim šťastie vyjadrené neúnavným vrtením psieho chvosta. A lásku, tak veľa. Znovu púšťam Améliin valčík a dlho, dlho sa rozprávam so zvieratami, behám po lúke, prechádzam len tak po dome.
V jednom okamihu si uvedomujem, že je čas ísť uložiť nové spomienky. Skriňa stojí tam kde vždy, izba sa nezmení dokiaľ to tak nebudem chcieť. Šuflíkov je tu zaplnených pomerne málo, aj keď by ich malo byť minimálne jedenásť. No nie je toho mnoho, čo sem ukladám, možno je to škoda.
Ale teraz som tu, s láskou otváram novú zásuvku. Žiari čistotou a novotou, ešte naposledy tu predsa nebola. Ukladám tam všetko, čo som si so sebou priniesla, každú jednu vec opatrne, tak aby som na ňu nikdy nezabudla. Pomaly tam z mojich rúk putuje spomienková mapa na pár miest, nezabudnuteľná 99%-tná čokoláda, jedna červená mikina ktorú si ešte len kúpim, jeden papierik strhnutý z pravej lyže, jedny bubenícke paličky, veľa hudby (mnoho klasiky a ešte viac Bon Joviho) a nesmie chýbať vôňa a chuť žltého melóna. A fotka malého hnedého netopiera a o niečo väčšieho zeleného krokodíla - len fotka, lebo tých sem nemám právo zavrieť. (EDIT: a najnovšie aj jedného čierno-bieleho kocúra a bielej mačičky.)
Tento šuflík ale nateraz zostáva otvorený, aby sem mohli pribúdať spomienky a rozhodnutia, pocity, vnemy a všetko to, čo ešte príde. Pohľadom ešte raz prechádzam po veciach a vraciam sa do kuchyne. Nenáhlivo dopíjam čaj a pritom rozprávam zvieratám všetko nové čo sa stalo a ony rozprávajú tiež. Než tentoraz odídem, ešte dlho, dlho vstrebávam ten pocit domova.

the butterfly puzzle is missing

2009-07-22T18:15:00.003+02:00

misunderstood,
missing pieces,
somehow - deep inside - alone all the time,
dancer without legs,
with blind eyes, looking into the future,
screaming
hoping,
daydreaming,
listening,
not enaugh perhaps,
still
missing the point.
mistaking.

so ashamed.

mixed up

2009-07-02T18:12:00.003+02:00

just feeling so alone these days.
there is no probably no reason, really. but every time i feel really close to somebody, there is this particular sad feeling, that still - something is missing and i'm never gonna achieve it.
anyway, i'm not going to allow myself to be sad:)

But If We Started Dating It Would Ruin Our Friendship Where I Ask You To Do Things And You Do Them

2009-06-11T12:03:00.003+02:00

(I just liked it so much I wanted it here. Lovely written. Enjoy.)

Repost from theonion.com - by BY KIMBERLY PRUITT
JUNE 9, 2009 | ISSUE 45•24

I really like you. I do. You're so nice, and sweet, and you listen to all my problems and respond with the appropriate compliments. But, well, I don't really see a relationship in our future. It would be terrible if we let sex destroy this great friendship we have where I get everything I want and you get nothing you want. Don't you think?

I knew you would understand. You always do.

We're so perfect as friends, you know? I can tell you anything, and you know you can always come to me anytime you need to hear me bitch about work or how ugly I feel. You wouldn't want to ruin a friendship like that just so you could be my boyfriend, and have me look at you with desire and longing in my eyes, if only once—would you? Of course not. Well, if we started dating, it would only complicate this wonderful setup I've got going here.

It's just…you're like my best friend, and I would hate for something you desperately want to change that. I mean, sure, we could go on some dates, maybe mess around a little and finally validate the six years you've spent languishing in this platonic nightmare, but then what? How could we ever go back to the way we were, where I take advantage of your clear attraction to me so I can have someone at my beck and call? That part of our friendship means so much to me.

No. We are just destined to be really, really good friends who only hang out when I don't have a boyfriend, but still need male attention to boost my fragile and all-consuming ego.

Anything can happen once you bring romance in. Think about how awful my last relationship was at the end, remember? The guy I'd call you crying about at 3 a.m. because he wouldn't answer my texts? The guy I met at the birthday party you threw me? I had insanely passionate sex with him for four months and now we don't even talk anymore. God, I would die if something like that happened to us.

Plus, ick, can you even imagine getting naked in front of each other? I've known you so long, you're more like a brother that I've drunkenly made out with twice and never mentioned again. It'd be way too weird. And if we did, then whenever you'd come shopping with me, or go to one of my performances or charity events, or take me for ice cream when I've had a bad day at work, you'd be looking at me like, "I've seen her breasts." God, I can't think of anything more awkward that that.

Oh, before I forget, my mom says hi.

Anyway, you would totally hate me as your girlfriend. I'd be all needy and dramatic and slowly growing to love you. If I was your girlfriend, I would never be able to tell you all about the other asshole guys I date and pretend I don't see how much it crushes you. Let's never lose that. That's what makes us us.

Don't worry. You're so funny and smart and amazing, any girl but me would be lucky to date you. You'll find someone, I know it. And when you do, I'll be right by your side to suddenly become all flirty and affectionate with you in front of her, until she grows jealous and won't believe it when you say we're just friends. But when she dumps you, that's just what we'll be.

Best friends. Friends forever.

Why am I doing such things?

2009-04-27T00:12:00.004+02:00

Feeling like the last being on Earth. Like I don't even deserve to exist anymore.

How and when did I become such a monster..?
(End of one relationship.)

EDIT: actually, this post deserves "repost"... (10/2010)

a matter of course

2009-01-20T01:24:00.004+01:00

"Ak si chceš nejakého človeka udržať v živote, nikdy ho nepovažuj za samozrejmosť."
- Leslie Parrish Bach

Sometimes I think I was not made for relationships.
Every next time I force myself to believe it can work, it is possible. And than, just as that - after a while - it is not working for me anymore.
Maybe I'm the broken part of the maschine, the point why the whole thing isn't working anyway. Or at least not properly.
When it comes to relationships - when does it enough to act by "feeling" and it starts to be the time, when you have to act with using your brain, instead of your hearth and emotions? Is this what saves you from saying things that you wish you could take back but you cannot?
Why do the people stop actually be doing something for the love and attention, and start to be pushing it, trying to enforce it by "because-you-have-to" sort of thing?
What's wrong with us, what is changing with the time?
Are only the new things interesting, are we giving happines without expectations only to them?

But maybe, only sometimes, you are just not good enough. At least, maybe I'm not.

please, say it's not true...

2008-12-11T23:34:00.000+01:00

tsukare

2008-12-09T21:32:00.004+01:00

"Tsukare" je japonské slovo pre únavu, alebo smútok. Neviem, či je to presné, pravdepodobne nie. Napriek tomu sa mi páči ten zvuk, jednotlivé slabiky.

Poslednou dobou mám pocit, ako keby sa vzduch okolo mňa zmenil na nejakú zvláštnu priehľadnú rôsolovitú hmotu a pohyb dopredu bol čoraz ťažší a ťažší. Ako plávať proti prúdu rieky, ktorej voda je príliš rýchla.

Môj život sa zmenil a scvrkol na pár fragmentov: práca v ktorej trávim väčšinu dňa a tak mi nezostáva čas na veľa iného, priatelia a kamaráti ktorých už skoro nevídam, priateľ z ktorého mám pocit že sa mu nedokážem odovzdať dostatočne, večerné kluby a podniky v ktorých stretávam ľudí pred ktorými sa snažím nasadzovať si veselú masku a pravdepodobne nikdy nekončiace boje doma - či už kvôli minimu času ktoré tam trávim alebo stále rozdielnejším názorom na život a potom samozrejme moje milované knihy, pri ktorých trávim cesty autobusom/ pri ktorých raňajkujem/ trávim obednú pauzu a večer zaspávam - lebo miesto svojho fádneho života môžem aspoň na chvíľu prežívať život kohokoľvek, koho nájdem v riadkoch písmen.
Ale už žiadna tvorba - lebo nie je inšpirácia, žiadne maľby - lebo nie sú farby, žiadne poviedky - nie je čas, žiadna nová hudba - dookola sa točím v kolotoči tých istých tónov tých istých pesničiek, žiaden tanec - príliš som zatrpkla nazývať tancom to hýbanie sa do hudby po večeroch a na skutočný tanec už pravdepodobne nikdy nedosiahnem.

Točím sa dookola a neviem do života znovu vniesť ten kúsok Tvorivosti a Posunu dopredu.
Stagnujem snáď?

L'esprit de l'escalier - der Treppenwitz

2008-11-04T18:02:00.008+01:00

To be honest, I think love is
complete bullshit. I don't think
anyone ever loves anyone. I
think the best people ever get
is horny: horny and scared, so
when they find someone who
makes them horny, and they
get too scared of the world
outside, they stay together and
they call it love.
--- (Sexton Furnival in "Death", written by Neil Gaiman)
- Sexton napísal tieto pamätné slová do svojho Listu na Rozlúčku, tesne predtým než stretol Smrť, zrovna keď mala jeden zo svojich Jeden-Deň-Ako-Človek-Za-Storočie. Neviem či sa jeho postoj k Láske (Delirium?) potom zmenil, ale určite sa zmenil jeho postoj ku Smrti:).

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako chutí jablko? Jablká chutia strašne dobre. Aj povrch majú dobrý, aj spôsob akým sa z dužiny dostáva šťava keď ich človek žuje. Ako voňajú.
Jablká. Alebo banány. Všimli ste si niekedy zrniečka v banánoch? Jednoducho krása.
Alebo ľudia, ten spôsob akým sa dajú spoznávať! (Alebo na aké dvojzmysli myslia;)) Človek niekoho stretne prvý krát a zažije to, čomu sa hovorí "Prvý Dojem". Potom vidí tú osobu ešte pár krát a zažije pár vecí, niečo sa dopočuje a niečo si domyslí. A dofarbuje obraz, prerába niektoré časti, postupne dodáva tiene a farby a keď ste s niekým dostatočne dlho, tak aj detaily. Úžasný proces. Milujem spoznávanie ľudí. Ako myslia, vyzerajú, ako chcú aby vyzerali, ako komunikujú so svetom, ako voňajú, ako gestikulujú (fascinujú ma gestá), ako cítia, ako pozerajú na svet a budujú si životné teórie a názory... na ľuďoch je množstvo vecí na pozorovanie.
Alebo farby. Každé obdobie dňa má svoje farby, špecifickú škálu. Dokonalé.
Vône. Nádhera.
Zvuky! Hudba! Šťastie, smútok, hnev, radosť, bolesť, nádej - vtesnané do vibrácií. Ak sa myšlienky zaznamenávajú písmenami, tak pocity sa fixujú hudbou.

There is this thing, they have in french: L'ESPIRIT D'ESCALIER. The Spirit of the Starway. I don't think we have a word for it in English.
It means, well, the clever things to say that you only think to yourself when you're on the way out.
All the cool stuff you wish you'd said at the time.

Myslím že ľudia ktorí v akejkoľvek podobe naozaj stretli Smrť si dokážu viac užívať Život. Je to jeden z paradoxov "Bytia a vesmíru a vôbec" pravdepodobne. Nemyslím smrť ako všadeprítomný kolobeh bytia, ale čistý koncentrovaný pocit ukončenia života, keď vám milovaná bytosť umiera v náručí, keď je šanca že za pár chvíľ budete tou umierajúcou osobou vy sami, alebo len pozorujete zmierené odchádzanie niekoho iného.
Mám pocit že ľudia si potrebujú uvedomiť krásu života a jeho cenu tým, že sú postavený pred situáciu, kedy o toto niekto/ alebo málom oni sami/ prichádza.

"One day in every century Death takes on human flesh, better to comprehend what the lives she takes must feel like, to taste the bitter tang of mortality."

"This is the price she must pay for being the divider of the living from all that has gone before, all that must come after."
(-Neil Gaiman)

PS: Myslím že všetko bude dobré. Daniel mi poslal z Francie link na svoj ďalší blog plný slnka, Zarathrustra, Schopenhauera, Nietzscheho, prednášok a žien - hlavne žien a najviac Terezy - z čoho mám nesmiernu radosť.
A Johnny - moj milovaný bratranec sa 3. januára žení. Všetci sú nešťastní a mne je to jedno. Asi prestávam odovzdávať nevyžiadané rady. Takže aj to je dobré.
A ja sa už skoro tri týždne usmievam, vstrebávam slnko a svet, učím sa byť inak, ako doteraz a je mi dobre. A ak nie je, tak som doma - ale doma som málo, takže je mi málo krát smutno. Lebo v meste som si "smutno" zakázala byť.
A už dlho som nečítala Poeho. Ani Uzřela Oslice Anděla. Miesto toho mám nového Gaimana. A to je dobre.

___ ___ ____
Sources:
Neil Gaiman - The Death
Hromiho blog

Navnivoč

2008-10-01T22:57:00.004+02:00

Pozn.: Neobviňujem, chápem, len konštatujem a pridávam záznam pod "Pocitovník"...

Dancing, traveling - pure joy...

2008-09-16T19:18:00.001+02:00

visit: http://www.wherethehellismatt.com

"Jin a Jang"

2008-07-14T22:31:00.013+02:00

Hovorí sa, že opatrnosti nikdy nie je dosť.
Tak isto sa hovorí, že treba vychutnávať každý okamih - lebo Čas a Zmena sú neúprosné sudičky.
Niekedy ľudia totiž hovoria nielen slovami.

Takto pred rokom (a týždňom) som v jednom príspevku tu na blogu písala pocity po návšteve Kaltenbergského turnaja.
Už po štvrtý krát.

Znovu podobné dojmy, rok čo rok intenzívnejšie.
Znovu jedno ďakujem.

Voda očisťuje. Tentoraz jej poslali denne z neba hojne. Nech Slnečné hodiny ukrajujú čas až tu.

Tentoraz nie za jablká, tentoraz nie len danej trojici, z ktojrej popravde ostala už len jin-jangová čierno-biela dvojica.
Tentoraz štvorici, neskôr kruhu (nielen za HUDBU! - Amélia! írsko-gaelské! francúzske šanzóny! - "Naozaj vedia všetci hrať na všetko?"), potom spoločnosti a samozrejme - crew ktoré sa o mňa staralo a pomáhalo.
Vám všetkým jedno veľké ĎAKUJEM i tento rok. I keď by to budúci týždeň nemalo vyjsť.

Za tú energiu čo ste posledný večer vytvorili. Hudbou, sebou, intenzitou - bytím.
Za pohľady, pochopenie, oheň, slová, dojmy,
za teplé šaty:)
"vodu":).
Za nejednu ponuku pomoci, ktorú si nesmierne cením.
Za RADOSŤ.

Budúci rok. Alebo ak to vyjde, budúci víkend.
Kaltenberger Gesellschaft
Budem sa tešiť!

___________________________________________________

EDIT: Nielen budúci víkend vyšiel, ale i ten ďalší. Jedny z najlepších dvoch týždňov môjho života. (Heslo: "Schilder und Decken!" :))
Ďakujem.

Posledná cesta

2008-06-29T18:21:00.005+02:00

Keď som sa ráno zobudila, tak nejako som dúfala že všetko bude v poriadku. Že to bol len nejaký zlom, zlá fáza a že to už prešlo. No Salem sa odvčera nepohol, hlavu mal položenú na predných packách a spal.
Chvíľami sa trochu strhol a keď ma zbadal, pokúsil sa postaviť. Podšmykli sa mu zadné nohy, stratil rovnováhu a odovzdane spadol späť na deku.
Videla som mu v pohlade, že už sa včera rozlúčil, len zavrel oči a spal ďalej. Misku s vodou a so žrádlom - teraz už novým - mal stále v dosahu, ale nejavil sebemenší záujem.
Stále som dúfala, že to bude dobré. Vlastne som to dopoludnie prežila sediac v kuchyni, modliac sa o zázrak, ktorý neprichádzal. A hlavne: neprestávala som ho hladkať..
Asi o dvanástej som volala jednej matkinej priateľke, len pred nedávnom prišli o psíka a chcela som počuť, aký je postup, ak sa človek rozhodne pre uspanie. Pri konci rozovoru už sme obe plakali.
Hladkala som ho po srsti, mal ju splstnatenú a zlepenú, ako ignoroval čistenie a ako včera spadol na vlastnú misku. Nedalo sa ho ani umyť, pri každom prudšom pohybe padal a šklbala ním bolesť.
O jednej mal znovu kŕče, držala som jeho hlavu v dlaniach a moje srdce plakalo.
Volala som ešte dvom veterinárom - pretože som nemala to srdce voziť ho kade-tade. Vždy keď som doopisovala jeho stav, posunula som sa krôčik k tomu, že bude lepšie nechať ho odísť.

O trištvrte na tri som sa s trasúcimi rukami obliekla a matka ma autom odviezla k veterinárnej ordinácii. Povedala, že počká v aute - viem, že takéto situácie nemá rada. Vzala som si peniaze na zákrok. Ten kúsok z auta do čakárne bola najdlhšia prechádzka, akú sme my dvaja kedy absolvovali, no snažila som sa byť kľudná - už preto, lebo on to mal ťažšie ako ja.
Keď som vošla dnu, privítala ma lekárka. Spýtala sa ma, či mi môže nejako pomôcť.
-"Včera tu bola matka s kocúrom..." videla som, že viac nemusím hovoriť, tak sme vošli do ordinácie.
Vysvetlila mi postup a ubezpečila ma, že nebude nič cítiť.
Ako som podpisovala papiere, začali sa mi triasť ruky - myslím že každý z tých podpisov bol úplne iný.
Pomaly som ho vybrala z košíka - vôbec sa nebránil, len sa ešte pokúsil tíško priasť. Len chvíľu, potom sa nechal uložiť na operačný stôl.
Poprosila som mladú lekárku, aby som so Salemom mohla zostať až do konca. 'Je ľahšie sa pozrieť, ako pokojne sa to stalo, než sa potom nekonečne umárať, aké to bolo v skutočnosti.'
Vysvetlila mi, že mu najprv pichne uspávaciu injekciu do svalu. Ubezpečila ma, že vpich je to jediné, čo by ho mohlo trošku štípať, inak už neucíti vôbec nič. Potom počkáme tak 10 minút, kým úplne zaspí. Môže sa stať, že sa mu budú mimovoľne sťahovať svaly - no je to vedľajšia reakcia a býva slabá - ak vôbec, pričom zvieratko to necíti. Akonáhle už nebude vnímať, pichne mu barbituráty buď priamo do žily, alebo ak toto nebude možné (nebude hmatateľná, prípadne príliš slabá), tak priamo do srdiečka, čo sa ale robí len výnimočne.
Pamätám si, že keď mu vpichovala injekciu, mala sklenené oči.
Keď som ho pridržiavala, sledovala som ako mu cez injekciu vstrekuje priehľadnú tekutinu do tela. Dýchal pokojne. Ani nie minútku na to mu klesla hlava na moje ruky.
Lekárka sa ma chápavo spýtala či s ním chcem byť sama. Prikývla som.
Držala som ho v náručí celý čas, hladkala a pozorovala ako sa mu vyrovnáva dýchanie, stáva sa pravidelnejším. Miestami mu telom zacukal slabý záchvev, ale bolo to také kľudné, slabé, ako keď človek pohne rukou v spánku.
Viem, nebol to pekný kocúr. Bol starý, bezzubý, na jednom oku mal šedý zákal a po poslednom týždni kedy nevedel chodiť i neskutone splstnatenú srsť. Pretože už sme ho nemohli ani kúpať a sám sa neumýval vlastne nikdy posledné roky. Ale veci, tak ako aj zvieratá, sú pre nás krásne pretože ich milujeme.
Keď prestal vnímať, vtedy som prvý krát v ten deň som nevidela cez slzy.
Celý ten čas som mu hovorila, ako veľmi ho ľúbime, že vždy bude mať v mojom srdci kúsok miesta. To, o ktorom vedia len ľudia, čo už odprevadili svojho štvornohého miláčika.
Asi po desiatich minútach sa lekárka vrátila, aby mu pichla druhú injekciu. Najprv skontrolovala, či už naozaj nereaguje a ubezpečila sa, že nič necíti. Jemne sme ho otočili na bok, aby mu ostrihala srsť s prednej ľavej labky a nasadila naň škrtidlo. Celý ten čas - až do vpichu injekcie som jej pomáhala ho pridržať, ako keby som bola niekto iný.
Navlhčila mu pokožku a vpichla látku. Pozorovala som, ako sa mu ten jed dostáva do tela a sťahovalo sa mi hrdlo. Povedala, že teraz by to nemalo trvať dlho a že ma s ním znovu nechá osamote ak chcem. Chcela som.
Stále som ho nedokázala prestať hladkať. Videla som, ako sa mu skracuje dych, až nakoniec sa mu bok prestal dvíhať úplne.
Salem bol preč, ostala len prázdna schránka.
Asi sa vtedy všetka tá bolesť, ktorá ešte mala prísť premenila na Prázdno. Nedávno som sa pýtala, ako je možné že odchod milovaného zvieratka tak bolí, i keď je to to posledné, čo pre neho môžu spraviť.
Tak som tam tak stála, plakala, hladkala to, čo bolo kedysi mojím milovaným zvieratkom a modlila sa, aby v tom mačacom nebi našiel všetko, čo mu tu chýbalo a aby mu tam bolo dobre.
Lekárka otvorila dvere a vyšetrila ho fonendoskopom. Potom sa na mňa pozrela a povedala že "už netrpí..." Videla som, že túto časť svojej práce musí nenávidieť.
Kým v počítači nablokovala platbu, stále som ho nedokázala opustiť. Ako keby tam niečo z neho zostalo a ja teraz zradne odchádzam. Upozornila ma, že budem musieť vyjsť do čakárne k pultu, kde sa platí a ona mi vydá blok.
Ten okamih otočenia sa a odchodu bol neuveriteľne ťažký. Je to nelogické, ale cítila som sa ako zradca.
Vyšla som z ordinácie. V čakárni bolo asi päť ľudí. Zrazu zostalo ticho. Bolo to veľmi zvláštne.
Asi zbadali prázdny košík, lebo som počula jednu pani: "Och Bože..."
A potom ďalších ľudí, ako hovoria "To je strašné," a kňučať nejakého psa.
Myslím že vtedy mi to došlo, lebo keď som preberala výdavok, prvý krát som sa rozplakala.

---
Vyšla som von, sadla si na trávu a plakala. Pamätám si chápavý pohľad jednej dvojice, čo práve vchádzali dnu so psom. Neviem ako dlho trvalo, kým to prešlo, ale do auta už som prišla kľudná. Matka ma odviezla na stanicu.
Vlak som nestihla presne o 5 minút. Stála som v staničnej hale a - nebola to ešte ani pol hodina od zákroku.
Asi pol hodinu som strávila zavretá na toaletách.
Vonku som zúfalo som chcela niečo na pitie, ale automaty sú len na mince a nikto, nikto nemal rozmeniť. Predavač, ľudia, ďalší ľudia... Pri každej otázke mi v hrdle rástla guča, ale snažila som sa pôsobiť normálne.
Šla som von k stánkom a ako som tam tak stála, zrazu sa otočil jeden z ľudí čo si kupovali jedlo a ja som zistila, že je to niekto koho poznám. V prvom momente mi to vôbec nedošlo a potom sa mi strašne chcelo plakať. Po tých troch dňoch to bola totiž - okrem matky - prvá osoba, ktorú poznám a vážim si. Veľmi, veľmi som chcela niekoho objať vtedy.
Pamätám si, že som sa strašne musela snažiť aby sa mi netriasli ruky a hlas. Ešte si pamätám, že mi predstavil nejakú slečnu a kamaráta a že som hovorila nejaké konverzačné nezmysli. Dokonca mám dojem, že som sa to pokúsila vysvetliť, ale celý čas som si pripadala ako hlupák. Jediné na čo som myslela bolo, že bytosť ktorú som ľúbila je preč a nikoho to nezaujíma.
Keď odišli, totálne som sa zrútila. Striedavo som sedela/stála na múriku za stanicou nenapadlo ma nič lepšie, než zavolať jednému kamarátovi. V poslednej dobe sa veľmi nevidíme, ale viem že sa mu môžem vždy vyrozprávať ak je treba. Myslím že som s ním hovorila až do odchodu vlaku, o tom, ako veľmi to bolí, ako potrebujem objať, ako mi je to ľúto. Nebyť toho, že krátko za hranicami vypadne signál, pravdepodobne by som nebola schopná skončiť.

Antoine de Saint-Exupéry slovami líšky raz povedal Malému princovi: Človek je navždy zodpovedný za to, čo si skrotí.

Lúčenie

2008-06-28T23:10:00.005+02:00

Dnes doobeda mi volala matka, že so Salemom niečo je, že sa niečo deje. Okamžite som ju poslala k zverolekárovi s tým, že ak by to bolo čokoľvek vážne, nech mi hneď dá vedieť. Pár hodín na to volala priamo zverolekárka.
Mám popremýšľať o eutanázii.
Salem je staručký kocúr, ktorého som si vzala z útulku ešte na strednej škole. Priniesla som ho zbitého a zúboženého, pamätám si že ma varovali, že neprežije viac ako dva týždne. Odvtedy ubehli štyri roky.
Tak, ako som sa ja postupne dávala dokopy z úteku z domu, začala poriadne fungovať, hľadať si bývanie, ako som maturovala a odišla do zahraničia na univerzitu - tak sa postupne dával dokopy aj kocúr. Napravili mu zlomenú sánku, ošetrili oči, zápaly, postupne sa mu upravila srsť. Chcelo to každotýždenné kúpania - ale tak ako som si ja zvykala, zvykol si aj on. Vlastne posledný rok sme už boli celkom zohratá dvojka.
Dokonca aj keď som ho musela nechať na Slovensku, lebo tam kde som bývala mačičky byť nemohli, fungovali sme ďalej.
Niekedy som žartovala, že kocúr-pirát je moja životná láska a druhú nepotrebujem.

Keď mi zverolekárka opisovala v telefóne diagnózu, nedokázala som ovládnuť slzy. Pravdepodobne má nádor na mozgu (lebo krvné testy nič neukázali) a to spôsobuje, že stráca koordináciu, slabne a je dezorientovaný.
Popísala mi ako mal kŕče u nich v ambulancii, potom ako mu pichli vitamínovú injekciu a ako bol vystrašený. Vraj na to neexistuje liečba.
Dokázala som len povedať, nech na mňa počkajú, že prídem najskorším vlakom... Nezbalila som si nič, nebolo treba, šla som rovno tak ako som bola - priamo na stanicu.
Doma som ho skoro nezpoznala. Len tam tak ležal, triasol sa, prerývane dýchal a pravdepodobne trpel. Bolo to hrozné.
Mala som sa rozhodnúť, či ho vezmeme na uspanie ešte dnes, alebo počkáme do zajtra. Vraj ordinujú do šiestej. Nedokázala som to.
Kto som ja, aby som rozhodovala nad životom a smrťou nejakej bytosti? Nad tým, či trpí, alebo chce žiť?
Čo ak zvolím zle?
Čo ak nechám uspať zvieratko, ktoré chce žiť, ktorého stav je dočasný a môže sa zlepšiť?
Čo ak nechám trápiť sa mačku, ktorá ticho trpí?
Veľmi, veľmi by som mu chcela rozumieť.

Počas toho ako som tu bola prekonal ešte jeden... čo vlastne? Záchvat? Kŕče?
Jednoducho stratil rovnováhu, skolaboval, zachytila som ho síce, ale zvíjal sa mi na rukách. Cítila som sa strašne bezmocná.

Odvtedy je to ako na húsenkovej dráhe. Raz je hore, raz dolu.
Chvíľu to vyzerá, akoby sa nič nebolo dialo, vyjedol misku, priadol, prešiel sa po byte a prišiel sa dať pohladkať - i keď neisto. Veľmi, veľmi vyhľadáva spoločnosť - až sa toho bojím. Je to akoby sa lúčil.
A potom príde znovu to, kedy je dole - strata rovnováhy, dezorientácia, strach, kŕče... Musím ho držať, aby nespadol - a to je vlastne všetko čo môžem. Držať ho, hladkať, upokojovať, cítiť ako sa túli a ako pravdepodobne trpí...

Pred pol hodinou som ho uložila spať. Odniesla som ho na "jeho" miesto, zabalila do deky a hladkala, až kým mu hlava neklesla na moje ruky, kým nezačal dýchať pravidelne.
Nedokážem sa nechodiť pozerať každú chvíľu, či je v poriadku.

Uspanie je objednané na zajtra na tretiu. Dovtedy sa mám rozhodnúť...

Tri krát presne... iba.

2008-06-26T00:18:00.005+02:00

You think I'm an ignorant savage
And you've been so many places
I guess it must be so
But still I cannot see
If the savage one is me
How can there be so much that you don't know?
You don't know ...

Je mi smutno. Je mi smutno že opúšťam milované mesto a jeho ulice, že z vecí ktoré denno-denne vídavam zostanú na nejaký čas len spomienky. Je mi smutno, že odchádzam preč od ľudí, ktorých som mala rada. A od ľudí, ktorých som len začala spoznávať a začala mať rada - a pravdepodobne ich už ani viac nespoznám.
Mrzí ma, že keď sa vrátim, tak čas to všetko pomení a bude to iné. Možno to bude krásne tiež, ale bude tam prázdno toho, čo mi ušlo odchodom. Čo plynulo a prežívalo sa - ale nikdy som to nezažila, lebo som tam už nebola.
Hlúpe malé dievčatko. Ja viem.

You think you own whatever land you land on
The Earth is just a dead thing you can claim
But I know every rock and tree and creature
Has a life, has a spirit, has a name

You think the only people who are people
Are the people who look and think like you
But if you walk the footsteps of a stranger
You'll learn things you never knew you never knew

Chcela by som mať tú moc rozložiť sa na častice a každá jedna by mohla prežiť všetko to, čo sa neudeje. Všetky paralelné reality. A teraz možno nestihnem ani jednu.
Chcela by som vidieť Santiago.
A Paríž.
Chcela by som sa prejsť po Amerike, pred tým než tam prišli osadníci.
Vidieť polárnu žiaru svojimi očami a pritom jej rozumieť.
A narodiť sa znovu a tentoraz neprestať tancovať. Napriek všetkému.
Prežiť viac šťastných koncov.

Aby mi toto neznelo ako klišé.

Have you ever heard the wolf cry to the blue corn moon
Or asked the grinning bobcat why he grinned?
Can you sing with all the voices of the mountains?
Can you paint with all the colors of the wind?
Can you paint with all the colors of the wind?

"Ja sa napr.ťažko vzdávam krásnych vecí v mojom živote a potom mi je smutno. Aj keď prídu iné." Jaj, ako múdro a učene to chcelo znieť, slečna.
A ako hlúpo to vyznieva na druhé prečítanie potom.
To tak, keď človek nevie, čo napísať aby pomohlo, ale nechce mlčať cez písmená.

Je mi ľúto že v konečnom dôsledku som sklamala ľudí, ktorých ľúbim. Že nemám stále pocit, že som dosť dobrá. Ako dcéra, ako priateľka, ako tanečníčka, ako milenka, žena... ako človek.
Proste nemám.
Nemám dobrý pocit z toho, že viem čo by som povedala na toto niekomu, na kom mi záleží; ale nikdy to nefungovalo, keď som to hovorila sebe.

Come run the hidden pine trails of the forest
Come taste the sunsweet berries of the Earth
Come roll in all the riches all around you
And for once, never wonder what they're worth

The rainstorm and the river are my brothers
The heron and the otter are my friends
And we are all connected to each other
In a circle, in a hoop that never ends

Chýba mi pocit, že vnímam Zem pod nohami, cítim Vietor vo vlasoch, Vodu ktorá mi preteká pomedzi prstami a na pokožke a Oheň v očiach muža.
Zem, dobíjajúcu energiu,
Vietor v ktorom je voľnosť,
Vodu plnú pocitov
a Oheň... ten čistý a krásny; nespaľujúci, no milujúci.

How high will the sycamore grow?
If you cut it down, then you'll never know
And you'll never hear the wolf cry to the blue corn moon

For whether we are white or copper skinned
We need to sing with all the voices of the mountains
We need to paint with all the colors of the wind

You can own the Earth and still
All you'll own is Earth until
You can paint with all the colors of the wind

Chcela by som vytvárať niečo nové, nové slová a myšlienky. Lebo nejako cítim, že všetky tieto vety tu už boli.

Výlet na jeden myšlienkový koráb

2008-06-18T16:04:00.005+02:00

Vraj písmenká hladia dušu, ak sú správne napísané.
Tak budem písať o tom, čo pohladilo dušu mne a drsné časti a škrabance vynechám. Chcela by som, aby raz moje texty dokázali pohladiť, nie naopak.
Stretla som bytosť, ktorej slová maľujú svety. Bytosť možno ani nevie - ale jeho knihy ozaj hladia dušu. Z hĺbky vnútra vyzdvihnuté napovrch, pridržiavané na hladine záchrannými kolesami príbehov a viet.
Tento človek so smutnými očami a úsmevom mi daroval knižku. A rozhovor. A ja - prispôsobivá jednému zo svojich Období a Svetov - našla som tam posolstvá, ktoré tam vlastne vôbec neboli. Vo fragmentoch sveta, o ktorých si sú podobné ako mnohé iné svety, v ktorých som mala možnosť sa túlať. Alebo možno len chcem, aby pre mňa také boli - spísanie dohromady, príjemne spojené v úplne novom obraze. Našla som venovanie, vlastne dve - jedno milé a druhé - všeobecné a predsa osobné. Osobné preto, lebo som si ho privlastnila, lebo mi v daný moment povedalo to, čo som potrebovala počuť. Všeobecné, lebo bolo vlastne venované mnohým ľuďom.
Možno len riešim vnútorné veci, aby som nemusela riešiť tie vonkajšie. Pretavujem skúsenosti zo svojho sveta, z ľudí, z vecí a situácií do sveta napísaného - nachádzam tam metafory, ktoré som pohľadala vo vlastných spomienkach. A hoci tam nemôžu byť, lebo sa predtým žiadne z napísaných slov s mojimi spomienkami nestretlo, rada si predstavujem, že táto náhoda existuje.
Sediac nad uponáhľaným svetom, blízko Myslbekovovho vojvodu, bľabotala som vtedy hlúposti a myšlienky mi dochádzali až neskôr. Veľmi, veľmi nechcem vyrásť. Nechcem prestať snívať, nechcem oddeliť realitu mojich snov a predstáv od tej uchopiteľnej a hmotnej. Nechcem prestať robiť spontánne, nezmyselné veci. Nechcem mať ten zvláštny, smutno-neuchopiteľný pohľad, ktorý prichádza s dospelosťou. Keď umrú sny - umrie viera v to, že môžu byť reálne - čo zostane? Len tá klietka z vžitých príkazov toho, čo je spoločenskou normou, toho "čo by sa malo"? Kto bude oživovať sirény slzami?
Chcela by som raz stretnúť niekoho, za koho myšlienkami budem tušiť tieň prežitých vecí podobných, ako som tušila tam. Ale bude to niekto, koho nestretnem len raz, kto ešte nebude v mojch očiach úplne dospelý, niekoho komu budem mať aj ja čo odovzdať. Časom. Už len pre tie rozhovory, pre tie obrazy. Bytosť, dušu - nie muža.
Občas by som chcela nemať telo - aby neodvádzalo pozornosť. Kedysi som mala pocit, že by stačilo byť mužom - že by potom nemali pocit, že chcem niečo iné, ako myšlienky, obrazy, pohľady na svet - slová a pocity. Že by tam nebola pomyslená bariéra zadanosti/nezadanosti. Ale byť mužom a rozprávať sa s iným mužom - dnes, - to by som nemohla prejavovať lásku (a teraz nemám na mysli tú fyzickú, či partnerskú), ani sympatie, ani priateľstvo. A to by bola škoda. Chcela by som vedieť vystúpiť s tela a stretnúť sa so všetkými tými "human beings" s ktorými chcem ako niekto úplne iný - duša, ja, čokoľvek - tak, aby žiadne spoločenské normy neboli. Ani preddefinované vzorce správania či vzťahov. Boli by len podstaty - bez generačných a vekových obmedzení - ktoré cítia. A chcú si niečo odovzdať. Myšlienkovú formu, pochopenie, vnem - možno spoločný smiech.
Snáď sa raz naučím tie svoje ukladať do slov lepšie ako tu. Orežem hrany, vyformujem tvary, tak aby výsledný efekt zodpovedal mojej predstave. Lebo teraz je to ako zle načrtnutá skica.

A ten sľub dodržím. Bude to jedna z mála takto prečítaných kníh:). Sľúbila som to možno trošku rýchlo (vždy pri ďalšej kapitole mi napadá, aké by bolo presunúť sa v čase pár stránok dopredu), no tentokrát nechám príbeh formovať sa v mojej hlave v správnom poradí.

Little by little

2008-05-31T22:12:00.005+02:00

S doznievajúcim včerajším predsavzatím, že vstanem minimálne do pol deviatej som sa o jedenástej zobudila a dotackala sa do kuchyne.
K úvodným raňajkám som sa stihla nepohodnúť s matkou v otázke "prečo ísť k zverolekárovi s cudzím psom", čo som nakoniec vyriešila prozaicky: Ja sa potrepem do teplých krajín voľakde za Bratislavu pre cudzieho psa a za to ostanem až do nedele. Som zvedavá, ako zvládnem utorkový referát. Ale tak nejako bolo, nejako bude.
Keď som dorazila do Teplých krajín, bolo stresujúcim Tarabasom oznámené že absolútne nestíha a zverolekár už vlastne neordinuje.
Tak som sa aspoň prezliekla do "psieho" a vyzbrojená starou kefou na vlasy som sa rozhodla toho chlpáča zbaviť prebytočného kožuchu. Vo finále bolo toho prebytočného tak za vedro - ak samozrejme nerátame to v mojich vlasoch, očiach, ústach a nose.
Ale vraj to pomohlo. Tak dúfam. Mne určite tie vtipné rodičovské rozhovory nepomohli - a hlavne: Väčšina rodičov pri pohľade na bývalú frajerku svojho potomka, češúcu ich psa na dvore má trošku zmiešané pocity a konverzáciu.
- Nasadaj, naspäť ideme autom.
Táto veta ma na záver úplne prebudila k životu. Nie je nič horšie, ako predstava upotených spolucestujúcich v sarnom dni a ešte sparnejšom autobuse SAD. (To bolo už po záverečnej prechádzke po rozostavanom a nikdy nedokončenom areáli budúcich snových rodinných domčekov poblíž.)
Samozrejme, že v Západnej Bašte Civilizácie v sobotu poobede už pirôžky nemali. A z toho (ne)logicky vyplýva, že sme skončili u Temníčkov. Teda ja som skončila. Tarabas mi zúfalo oznámil, že berie Kuba a fičia na večerné vystúpenie, na ktoré podľa môjho skromného odhadu už aj tak meškali.
Pocucávajúc môj klasicky koktejl z kofoly, medoviny, škorice a Tajomstva Šéfkuchára mi napadla spásonostná myšlienka. Ukradnem Mirkovi jeho jediného zamestnanca a pôjdeme si niekam sadnúť. Kupodivu, Mirko nijako nenamietal a tak som prekvapeného Stanka vytiahla von, pod dlho nevidenú modrú oblohu. (Vzápätí na to som zistila, že posledne peniaze som dala za to Preháňadlo vyššie, ale tak...)
Okružná jazda Bratislavou skončila na plávajúcom ostrovčeku pokoja na Dunaji. To už som nadobudla pocit, že Stanko nutne potrebuje dovolenku (a to ho ani poriadne nepoznám).
(Prečo? Tu je ukážka nášho rozhovoru. Podotýkam, že je to rodený Bratislavčan...
S: To je čo tá vec tam? Tá vysoká budova?
G: To je súčasť Auparku...
S: Aha...
---
S: Aha! Jej, si pripadám ako turista... To ani v cudzích mestách sa toľko neotáčam!
---
S: Poďme k Dunaju! /rozbehne sa nejakým smerom/
G: Ale Dunaj je opačne..!
takže toľko...)
Každopádne, po návrate som sa neprezieravo rozhodla vybrať si nie Zochovu, ale zastávku na Kollárku. A viete čo? Spoločnosť Orange si túto lokáciu vybrala tiež:). Samozrejme, nie na cestovanie, ale na natáčanie nejakej prudko šťastnej balónikovej a farebne optimistickej reklamy. Čo pre bežného človeka znamená odklon MHD (a novú opakujúcu sa reklamu v televízii).
Na zastávke ma na to upozornil nejaký mladý muž Budúci Architekt, tak sme si to odšlapali na Zochovu. Počas šlapania - aby sa nepovedalo - som zistila že Kybéria.sk je naozaj všade (vraj ex_kyberia_id), z Bratislavy kultúra najozaj putuje a ak neputuje, tak minimálne pasívne zažíva odliv kamkoľvek preč, vlastne je to celé zle a sťahujeme sa do Prahy (obaja).
Domov som prišla s pocitom vyžutosti, asi hraničiacim s niečím, čo pravdepodobne cítia potraviny v obchodoch, keď si začnú uvedomovať, že práve vypršal ich dátum spotreby.
Ako bonus som dostala malú dýku na otváranie listov, čo som si v rámci sebadeštrukčných predsavzatí z včerajšieho dňa dokázala veľmi milo interpretovať ako znamenie osudu.
A to plánujem robiť ten referát na utorok už minimálne od minulého utorku. Som zvedavá, či tú prednášku nebudem robiť aj budúci semester...

---
Foto vykradnuté z Tarabasovho albumu, dúfam že mi to prepáči.

ľudia môjho života IV

2007-12-11T10:20:00.000+01:00

Usmievam sa. Z domu sa ozýva Áméliin valčík. Vidím psa pri bránke, veselo vrtí chvostom keď ma vidí prichádzať. Cítim vôňu sena. Všade sú lúčne kvety, pred domom, okolo na poliach - krajšie než akýkoľvek obraz. Vchádzam do domu a tu ma víta aj mačka. Vrniac sa mi obtiera o nohy a naznačuje, že by som ich mohla nakŕmiť, keď už som znovu raz tu. Usmievam sa a plním im misky. Obe zvieratá pôsobia tak pokojne. Pokojnejšie než ktokoľvek koho poznám. Odchádzam do izby, ku svojim spomienkam - šuflíkom v skrini. Otváram jeden starý, kedysi som si o ňom myslela že tých pár listov papiera, kamienky z hradu a kvapky červeného vína na listoch budú to jediné, čo v ňom zostane. Teraz som rada, že mám v rukách ďalšie spomienky, ktoré do neho môžem vložiť. A nech vás nemätie že sú zafarbené na čierno. Sú príjemné, hoci trošku napáchnuté dymom z cigariet a vydýchaným vzduchom. Jedna z nich má podobu prázdnej fľaše od minerálky v ktorej sa preháňa vietor. Iná ľavej čiernej rukavičky. V rohu zásuvky jemne drieme krabička a v nej melódia s tvárou bábiky. Ešte jeden úsmev a všetko je tam, kde má byť. Jemne zatváram celý šuflík a vraciam sa pre misky. Zvieratá dojedli, znovu umývam riad a nechávam ho uschnúť na slnku. Kone dnes nevidno.
Sadám si do stredu izby a je mi dobre. Pes mi nosí loptičku a mačka pradie na kolenách.
Po nejakom čase sa treba ale vrátiť. Nelúčim sa - počkajú tu na mňa a ja viem, že ak nebudem chcieť, nikdy sa to tu nezmení. Možno len skriňa sa rozrastie o viac zásuviek, ale nikdy nebude zaberať viac miesta.
V ruke zrazu držím čerstvé kvety a predo mnou je na stole pripravená váza. Naplním ju vodou, položím aj s kvetmi na stôl a môžem odísť. Nad dverami počujem hrať zvonkohru. Pohľadom skontrolujem dom, mačku i psa. V duchu im zaželám všetko dobré a viem, že mi rozumejú.

Upratovanie na blogu

2007-11-30T12:56:00.000+01:00

Možno ste si všimli, že veľa postov z "Demokratických vzťahov" zrazu zmizlo. Nuže, nezmizlo.
Rozhodla som sa, že keďže mnoho z nich nebolo písané mnou, ani so mnou priamo nesúviseli, zaslúžia si vlasntný kúsok internetu. Zároveň, pre lepší prehľad som túto pôvodnú stránku ponechala čiste egoisticky pre seba.
Tým pár ľuďom ktorý o tých spísaných príbehoch vedeli som poslala link. Ak som na niekoho zabudla, prípadne o Vás ani neviem, pošlite mi mail. (Stačí kliknúť na kontakt na pravej strane stránky.)
Príjemné čítanie!

ľudia môjho života III.

2007-11-30T12:54:00.001+01:00

Znovu jeden presunutý, tento bol pôvodne publikovaný 27.4.2007.

---

Jeden z mnohých šuflíčkov v mojej hlave.

Znovu som na návšteve. V mojej vlastnej hlave, znovu stojím pred veľkou skriňou. Tentoraz sa ozvala How To Save A Life, prípadne Vienna. Je večer, zvieratá sedia pri krbe - mačka sa umýva a pes drieme. Dnes sú skôr ako pozorovatelia, než ako sprievodcovia. Znovu to je jeden starší šuflík. No tento by som už chcela uzavrieť s nejakým konečným pocitom - no stále do neho pribúdajú nové spomienky. Už sú síce len slabým odvarom tých, ktoré ležia na jeho spodku (hlavne ten pocit, vtedy večer v tej taverne, strašne, strašne som ho chcela objať), no nedá mi ich tam nevložiť. Malé, banálne veci, odlesky toho, čo vlastne nikdy ani nebolo. A začalo to vtedy vôbec? Aspoň v jeho hlave? Asi nie.
Prehŕňam sa vo fotkách, hudbe, koncertoch, festivaloch, pohľadoch, myšlienkach... čo asi, čo myslel, čo počul, ako to chápal, čo si myslí a počuje teraz? Štítky s adresami, vymenené emaily, horoskopy (ach tí raci), ukázané fotky partnerov... niečo sa nedokončilo, niečo čo sa vlastne ani nezačalo. A už sa to stihlo pokaziť. Tento šuflík sa nedá celkom zavrieť, je tam západka - niečo čo ma núti stáť na opačnom konci hali až kým ma Haarp nedovlečie "aspoň pozdraviť". Niečo, prečo vediem s Patrikom kostrbato-trápnu konverzáciu o jeho osemmesačnom synovi. Výhovorka - Ardor mi stál v ceste, nevidela som, nevšimla som si... Niečo, prečo to objatie - hoci srdečné - je nejaké zvláštne v jeho podaní. To isté, prečo sa rada chodím prechádzať okolo Arény. Ale pomaly, pomaličky sa západka uvoľňuje. Začalo sa to úsmevom v tých modrých očiach keď mi rozprával ako máš nový vzťah a ja som zistila, že ti to želám. Že dúfam, že ti to vyjde a že budeš šťastný. Že pri tom víne a strážení stánku s CDs, pokiaľ si šel niečo vybaviť mi bolo dobre. Že by som ju chcela spoznať. Ale radšej nie príliš dobre.
Rozkladám všetky tie veci, väčšina z nich sú letáky, ktoré s ním priamo nesúvisia. Ale čo iné? Fotky som nikdy nemala - z nejakého dôvodu som po odfotení mazala všetky na ktorých sa čo i len mihol. Neviem prečo. Nechcela som mať jeho fotky. Asi preto, že vždy bolo zrejmé, že jeho samotného mať nikdy nebudem. Nijako.
"Veď moje číslo máš, zavolaj..." pol roka. Budem asi bližšie, to je pravda - asi sa mu aj ozvem. Pôjdeme na kávu s jeho priateľkou, možno zo zvyškom skupiny. Možno. Pravdepodobnejšia varianta je, že číslo je zmenené - tak ako email, tak ako všetko. Že sa za toho pol roka ani neskontaktujeme. Že by nás zavalili bláznivý fanúšikovia chalanov, ako na každom koncerte, kdekoľvek v Európe či Amerike. Ešte že nechodia koncertovať nikam inam - stále máme Áziu, Afriku, Austráliu a zvyšok sveta. Že potom na nejakej ďalšej akcii, mi to bude ľúto. A že vlastne nebudem vedieť, čo presne.
Rozporuplný šuflík.
Nevadí. Už ho treba len upratať, tuto, v súkromí mojej hlavy. Dať všetky položky na svoje miesto, uvoľniť západku úplne a konečne ho zatvoriť. Myslím, že sa na to teším. Ešte ho chvíľu nechám pootvorený - pre tú nostalgiu a preto, aby som tam mohla pridať spomienky z tretieho Kaltenbergu. A potom ho zavriem. A bude dobre.
A zatiaľ tam proste hodím ten bordel, tak ako je, zavriem ho pokiaľ sa dá, privriem okná aby dážď nenapršal dnu a pôjdem. Je mi dobre. Dnes to bola krátka návšteva.

ľudia môjho života II.

2007-11-30T12:50:00.000+01:00

Tento post som najprv uverejnila kedysi dávno, konkrétne 18.4.2007 na inom blogu. Teraz robím "poriadok". A tak sa ocitol tu. Enjoy.

---

Navždy zostanú v mojej hlave. A takto si chodím pre spomienky.

Niekde vzadu v mojej hlave je skriňa plná malých šuflíčkov. Hrá tam starý gramofón a za oknom s dreveným rámom sa vietor hrá s orgovánom. (Miluji vůni engreštu a šeříku...) Všade sa ozýva melódia z Amélie a to bude možno aj dôvod prečo som ňou tak posadnutá. Vonku svieti slnko a cítim vôňu práve upečeného chleba. A škorice. Možno trošku vanilky.
Postupne vyťahujem zo skrine jeden z tých starších, trošku ošúchaných a možno trošku nenávidených šuflíkov a beriem z neho fotky, spomienky, darčeky, vône, pohľady, pocity ...náprstky ako v Petrovi Panovi. Sú trošku zažltnuté a príjemne šuštia pod prstami.
Vychádzam von, na lúku, pes mi behá okolo nôh a ja beriem na ruky starú mačku. Strážia to tu keď tu nie som, tak ako kone čo sa preháňajú predomnou na poli. Sadám si do trávy a cítim vôňu sena a sedmikrások. Na sukňu si rozkladám spomienky čo som si so sebou priniesla v náručí. Beriem ich po jednej do ruky, cítim ich pod prstami. Občas sú smutné, občas veselé, chvíľu vážne a potom zase šťastné. Z domu sa ku mne nesú tóny klavíra a poskakujú po tráve. Vietor sa mi hrá s vlasmi. Prejdem prstami znovu po všetkom čo som si so sebou priniesla zo skrine. Na jeden kúsok si sadá lienka. Niekde vzadu sa ozvú tóny zvonkohry.
Líham si do trávy a zatváram oči. Mačka pradie na bruchu, ozve sa slabé psie zakňučanie. Poslepu ho poškrabkám za ušami a on si spokojene líha vedľa mňa. Šuštia spomienky. Slnko mi zohrieva tvár a na lícach cítim trávu, sedmokrásky a vôňu. Počúvam hudbu a svet naokolo. Je mi dobre.
Po nejakom čase cítim, ako sa dáma na mojom bruchu naťahuje. Otváram oči. Štvornohý kamarát pobehuje okolo a šťastne vrtí chvostom. Sadne si pri dverách dovnútra a čaká nás. Pozbieram papiere a všetko ostatné, v jednej ruke listy, druhou pridržiavam na pleci moju spoločníčku. Idem dnu. Už ma čaká otvorený šuflík a ja do neho zase opatrne všetko ukladám. Dám variť vodu a nakŕmim zvieratá. Zalejem si čaj. Šípkový - dnes sa mi hodí. Jablkovo -škoricový nechám na ďalšiu návštevu. Aj tak cítiť škoricu.
Prejdem do vedľajšej izby - muškáty v okne, slnkom vybielené periny príjemne voňajú. Drevená posteľ. Závesy až po zem, jemne sa omotávajú okolo mňa. To znovu vietor. Len tak trošku, je príjemný. Tak ako všetko tu. Drevené dosky mi občas zavŕzgajú pod nohami. Sviečky na policiach. Knihy, staré, viazané v koži. Vraciam sa do kuchyne, beriem čaj a vychádzam pred dom. Na drevenom nízkom plote sú stále dva hlinené džbány. Ako kedysi. Zabáram tvár do orgovánu. Je to príjemné, tá vôňa a ten pocit. Štekot. Pozerám do misiek. Dojedené krmivo, dopité mlieko. Tak ako môj čaj. Beriem ich misky a svoj hrnček aby som ich mohla umyť. Čisté ich jemne postavím na okno. Slnko sa odráža v kvapkách vody.
Mala by som ísť. Obzriem sa, všetko je tak ako stále. Nechávam otvorené dvere, aj bránku. Myslím, že už sa nedá zavrieť, zarástla trávou. Lúčim sa. Tak znovu nabudúce.

Brandon Lee

2007-09-10T17:06:00.000+02:00

Brandon Lee about the movie "The Crow".

"Danke für den Apfel."

2007-07-23T22:09:00.002+02:00

Hovorí sa, že nikdy nevkročíš do tej istej rieky.
Tak isto sa hovorí, že žijeme, umierame a milujeme len raz.
Ale na druhej strane, čo všetko ľudia nahovoria, však...

Na to jablko nezabudnem. Na tohtoročný Kaltenberg tiež nie. (Ale na ktorý áno?)
Jedno veľké ĎAKUJEM trojici na obrázku.
Jednému za smiech.
Druhému nielen za víno a jedenie jablka (toto tuším znie hlúpo). Však on snáď vie.
A tretiemu za to, že je taký vzorný otec (ideš spať? nie? - dve deti na plece, jedno pod pazuchu a ide sa!), akého som nikdy nemala (This is NOT self pity, understand?). A na večernú (stredovekú!) pesničku spievanú detskými hláskami spoza vedľajšej plachty nezabudne asi nikto, kto bol vtedy pri tom ohni - ten oheň ma inak zachránil minimálne od prechladnutia, ak nie od zápalu pľúc.

Takže Dánsko?
Alebo až o rok Kaltenberg?
Až dovtedy nebudem môcť jesť jablká? ;) Nuž, uvidíme. Rada som Vás spoznala chlapci.

---
Zdroj (foto):
Landsberger Tagblatt
Kaltenberger Ritterturnier - die offizielle Webseite

Vitajte

2007-06-20T16:39:00.001+02:00

Veľmi pravdepodobne ste sa na tento blog dostali buď čírou náhodou, alebo vás sem odlinkovalo google, alebo máte iný dôvod.
Nepravdepodobnejšia je možnosť, že ste sem prišli zámerne.

V tom prípade, vitajte, pohodlne sa usaďte, vyložte si nohy - začíname. Príjemné čítanie!